Nečakaj na lepšiu chvíľu, nepríde!

"Radšej by som si zabehol znovu polmaratón, ako žiť s pocitom, že už to nedokážem."

2/2

Priznám sa, že pár mesiacov pred mojim prvým polmaratónom som z duše nenávidel behy. Naposledy, keď sme behali za školu, som preklínal každého, kto mal rád beh. Iba 3km vzdialenosť bola pre mňa nepredstaviteľne náročná disciplína. Nemám na to kondičku, nemám na to ani postavu, genetiku, svalové vlákna, skratka nič pre mňa. Nechápem ľudí, ktorí majú radi beh! Takéto pestré vety ste mohli odo mňa čakať, ak sa niekto bavil o behu.

Jedného krásneho dňa som sa spontánne rozhodol, že si pôjdem zaklusať do parku. Rovnaký odpor, nechuť, nič pre mňa. Ďalší deň takisto len negatívny postoj, takto sa to opakovalo ešte veľmi dlhý čas, až kým som v jedno slnečné ráno nenatrafil na rozhovor Lenky Vacvalovej (mimochodom veľmi inšpiratívne ohnivé žieňa), ktorá zabehla z KE do BA za 11 dní (2018). Utkvela mi v pamäti jej veľmi dôležitá myšlienka, na ktorú som natrafil pravdepodobne na jej IG účte, parafrázujúc: “Prvý rok som bežala s totálnou nechuťou, až kým som si to akosi nezaľúbila.” 

Vtedy som si uvedomil, že tak ako aj v živote nie je všetko ružové a skôr či neskôr sa potrebujeme dostať cez tzv. ohnivú pasáž, aby sme uspeli, tak aj v behu alebo hocijakom inom športe to bude úplne rovnaké. Táto myšlienka mi dodala nový impulz. Bol som presvedčený,  že neprestanem, aj keby sa dialo hocičo (napríklad meteority začali z neba padať). Nedočkavo  som čakal na tú chvíľu, kedy sa karta obráti a ja budem zažívať rovnaké euforické pocity ako každý iný zapálený bežec. 

Začal som behať intenzívnejšie, zabehol som prvých 10km vo svojom živote, prvých 15km až napokon bez tréningu som zdolal aj polmaratón. Splnil som si cieľ, že som ho zabehol, no nesplnil som si cieľ zabehnutia pod 2 hodiny. 

V tom čase som bol veľmi aktívny bežec, do toho som podla možnosti cvičil a snažil sa čo najviac hýbať. Klamal by som, ak by som nepovedal, že ma to neskutočne bavilo. Odjakživa robím len to čo ma baví! 

Lenže s najväčším zápalom emócii prišli aj prvé "zranenia". Predsa nie som už ten mladý frajer s neopotrebovanými kĺbami. Zrejme som podcenil regeneráciu a “pretrénoval sa”, aj keď som si to ani trošku neuvedomoval a nepociťoval na sebe. 

Konečne som začal zažívať aj ten pocit nevedomej sebakontroly, kde tvoje nohy utekajú nezávisle od hlavy, ktorá je v úplne inej dimenzii. Skratka, užívaš si beh a nie je to pre teba ten tvrdý tréning, ktorý musíš splniť aby si si mohol odfajknúť v notese, ale skôr obyčajná radosť z pohybu. To čo chce zažiť úplne každý len nevie ako na to.

Vyzeralo to všetko ukážkovo, kondične som napredoval, časy sa mi zlepšili, pocity tiež až kým neprišli prvé problémy s kolenami. Registroval som to, ale dá sa povedať, že ľahko odignoroval, keďže to nebolo nič vážne. 

Zo dňa na deň som sa zobudil s pocitom, že ľavé koleno len tak bez bolesti nevyrovnám. Nevedel som, čo sa deje. Nevedel som chodiť, bolesť vôbec neustupovala. Nevyzeralo to dobre. Doprial som si pár dni, dokonca týždeň kľudu od behu.  Medzitým som cvičil len vrch tela. Za tých pár dní som chcel odcvičiť s väčšou frekvenciou a intenzitou ako moje telo bolo schopné. Hnal som to do extrémov, kde zrazu prišli aj bolesti ramena. V minulosti som mal podobný problém s ramenom, ktorý našťastie ustúpil. 

Zo dňa na deň sa zo mňa stal “80 ročný invalid.” Povedal som si, že pár dni vydržím. Zrazu som nedvihol ani ruku a bežné činnosti boli pre mňa zrazu ťažšie. Prestal som aj na viac ako týždeň v domnení, že to bude lepšie. Po menšom tréningu sa objavili rovnaké bolesti.

Presne po tom, ako som nabral tú najväčšiu chuť, motiváciu prišlo obdobie, keď nemôžem ani prstom pohnúť? 

Navonok som vyzeral ako spokojný, usmievavý človek, no v kútiku duše som bol bez akejkoľvek vnútornej energie. Zožieralo ma to a nevedel som si nijako pomôcť. Nič mi to nevedelo vynahradiť a trpel som pri každom menšom pohybe.  

Našťastie sa vraciam postupne do normálneho života. Verím tomu, že to bude fajn!

Za ten čas ako som trávil čas s najbližšou rodinou som si uvedomil jednu veľmi dôležitú vec. Ak by sa mi prihodilo akékoľvek vážnejšie zranenie, ktoré by ma limitovalo v pohybe, veľmi ťažko by som to znášal.

Pre mňa pohyb alebo cvičenie nie je  ani tak o naberaní svalov a kondičke ale skôr o posilnení disciplíny, sebarozvoja, psychickej pohody a inšpirácii a pomoci pre druhých. To je alfa omega a ja si bez pohybu život predstaviť nedokážem a ani nechcem. 

Vidím, že som sa až veľmi rozpísal. Klobúk dole pred tými, ktorí sa dostali až sem. 

Na záver by som chcel odkázať ľuďom, ktorí sú zdraví, vedia sa hýbať  a nemajú žiadne iné limity okrem lenivosti, nech to do toho určite idú, hoci aj cez bolesť, nechuť a rôzne iné záležitosti. Lebo nikdy nevieš, kedy naposledy beháš, skáčeš či chodíš. 

PS: Ak je tvoj najväčší problém lenivosť, veľmi rád ti s ním pomôžem!

Život je nevyspytateľný, tak to využi, kým sa dá lebo zajtra už môže byť príliš neskoro!