V tomto citáte sa nájde absolútne každý, takisto ako aj ja som sa v ňom našiel. Keby sme mohli prekonať všetky prekážky hneď, tak by sme žili už len rozprávkový život. Fajn, dajme si dole ružové okuliare a zahoďme status bežne zmýšľajúceho Slováka. Pravdepodobne by sa nám žilo omnoho lepšie ale prečo si neudržať akúsi rovnováhu v živote? Myslím si, že evolučne nie sme na to stavaní, aby sme vydržali obrovský nápor z každej strany. Klíšoidné? Možno, ale niekedy sa proste stane, že sa situácia vymkne spod kontroly a zasype nás lavína, z ktorej sa potrebujeme vyhrabať, čo je práve môj prípad.
Vysoká škola ako taká, nie je vôbec jednoduchá. Medicína obzvlášť. Každého kto sa vydal touto cestou, plne rešpektujem. Musíme si ale uvedomiť, že všetci sme bojovníci len na svojom vlastnom políčku sami za seba. Žiadna kolektívna hra, aby ťa niekto udržal, keď ti to náhodou nejde, keď sa ti nechce alebo sa chceš vymeniť s niekým iným. Musíš si vystačiť len ty sám so svojou vlastnou hlavou. To je tvoj jediný kamoš, s ktorým by si si mal dokonale rozumieť, aj keď občas bude protestovať. A to ver, že bude! Tak ako si to rozdelíš, tak to budeš mať.
Tak ako si to rozdelíš... Na rozdeľovanie úloh som alergický. Z každej strany som poučovaný o tom, že v tom nemám systém, nedodržiavam svoj plán alebo to bola len šťastná lotéria. Doteraz som bol presvedčený o tom, že som si urobil svoj "organizovaný chaos", ktorý fungoval až do chvíle, kým som dvakrát po sebe nezlyhal.
Zamyslenie
Prišla mi smska s textom: "Uvedomuješ si, že máš poslednú šancu a ak to teraz nevyjde si skončil?" Prosím? Si skončil? Po tejto vete ma doslova zamrazilo. Pred očami sa mi premietol celý priebeh, čo to všetko obnášalo, aby som sa sem vôbec dostal, nie to ešte študoval a teraz mám skončiť?
 |
| posledné 2 týždne takto podobne som "visel" |
Uvedomil som si, že ak urobím jediný chybný krok, tak 3 roky sú len tak mihnutím oka fuč, plus ďalší stratený rok obetovaný len príjimačkam. Kým som sa dostal na medicínu a vedel som, že nechcem zostať na škole, ktorú som študoval, zanevrel som na akýkoľvek osobný alebo vysokoškolský život. Čiže rovno 4 roky. Jediné čo som robil bolo, že som sedel na intraku, chodil do školy, učil sa na skúšky, chodil na prípravný kurz a učil sa na príjimačky. Potreboval som dohnať všetkých gymnazistov a vyrovnať sa im za každú cenu. Rok som odmietal kohokoľvek, kto ma chcel dostať z tohto uzavretého kolobehu svojimi akciami. Počúval som akurát svoju hlavu a riadil sa podľa nej.
Pochopil som, že vcelku je to skladačka. Z tej skladačky tvoria 80% tvoje vedomosti, šikovnosť, odhodlanosť a kopec iných záležitostí. Zvyšných 20% sú faktory, ktoré nijako neovplyvníš. Pritom podľa talianskeho psychológa Wilfreda Paretta 80% vynaloženého úsilia prináša len 20 % percent výsledkov. V mojom prípade som potreboval ísť na 100% so 100% výsledkami.
Len čo som sa prebudil z tej "depresie" a začal nahlas rozmýšlať, vyšiel mi z tohto jediný záver: "Za to všetko si môžeš len ty sám!" Strašne ťažko sa to počúva, ale je to svätá pravda. Častokrát obviňujeme okolie ale nad sebou sa nezamyslíme. Skrátka potreboval som zažiť tú krutú pravdu aj na vlastnej koži. Niekde som urobil chybu ale nemal som čas sa nad tým vôbec zamýšľať. Potreboval som makať ako nikdy predtým. Chcel som to mať čím skôr za sebou ale na druhej strane som sa extrémne bál zlyhania. Je to absolútne jedno, aká skúška to je, keď tvoje sebavedomie po toľkých zlyhaniach je na bode mrazu tak aj skúška z angličtiny by ti pripadala ako niečo (doplň si čo chceš) veľmi ťažko zvládnuteľné.
ZÁVER
Deň pred skúškou som samozrejme nespal ani minútu, dal som si kávu (som nekávopič pre info) a šiel som na skúšku s vztýčenou hlavou. Do posledného momentu pred zavolaním som listoval skriptá, aby som mal 100% istotu, že som prešiel na 100% každú otázku a budem vedieť odpovedať na každú otázku. Samozrejme to by som nebol ja, aby sa niečo nepokašľalo. Zabudli na mňa, čiže som tam ďalšiu 1,5 hod sedel a učil sa. Už som sa chcel pripomenúť ale stále som nemal pocit, že to je presne ten správny čas, kedy tam mám ísť, až ma zavolal asistent, ktorý sa ma trikrát opýtal či nemám telefón. Potom prišiel ku mne a pýta sa ma: "Ty brýle jsou ty Google Glass?" Nie pane, taký bohatý nie som, aby som si kupoval počítač aj do okuliarov.
Vypotil som asi 2 litre potu, nič som nerozbil, nikomu som netykal, tak to dopadlo nad moje očakávania, keď som aj pochvalu dostal. Každý asistent si ma pamätal, keďže som bol asi na 6 samoštúdiách a otravoval ich svojimi laickými otázkami.
Za túto drámu (pre niekoho možno prehnané, pre mňa na zrútenie) patrí najväčšia vďaka mojej milovanej sestričke, ktorá to prežívala so mnou, rodine a všetkým kamarátom, spolubývajúcim, ktorí ma podporovali a napísali mi pred skúškou veľmi milé slová. Každé milé slovo nesmierne poteší a dodá pocit istoty. ĎAKUJEM! <3
PS: Snáď sa nezmenil môj blog na plačlivý tínedžerský, ale inak ako takto a ešte kratšie som to nedal dokopy. Aj som si na tom dal záležať, aby to malo hlavu a pätu, tak to prosím ohodnoťte akokoľvek :)
PS2: Rozhodoval som sa, či mám vôbec platiť intrak, keď tu nemusím byť ale nakoniec musím lebo mi príde pekná upomienka.
Aktuálny stav: predĺžený pobyt do konca septembra 2021
dobehnúť ostatných spolužiakov
deficit spánku
kalorický deficit
športová zaostalosť
 |
| stále visím ale držím sa oboma rukami, čo je pokrok |
Komentáre
Zverejnenie komentára