Môj cirkadiánny rytmus trpel asi rok a pol a momentálne 5:20 nie je čas, keď sladko zaspávam ale kedy sa nadšene zobúdzam. Nadšene je trošku nadnesené slovo po 3 hodinovom spánku (prvý deň)ale budiš.
Prvý deň
Moja priestorová orientácia na nových miestach je väčšinou na bode mrazu. Ani tu to nebolo inak. Táto nemocnica je hotové bludisko ale pritom je to najmenšia nemocnica v celej Plzni. Dva týždne si neviem zapamätať kde máme sanitársku šatňu. Zíjdem dole schodmi, doprava či doľava? Idem doprava. Sakra späť.
Hneď v tretí deň, 5:50, už už idem klopať na dvere keďže som nemal stále svoje kľúče, aby mi nejaký sanitár otvoril šatňu, kde tu zrazu mi kričí a beží za mnou pani zo sterilky: “Tam neeeeeeeeeee. Tam spí pán primár. Vzbudili by ste ho!” Panama, pardon! Pre moju obhajobu, že nie som úplný dementál, tie dvere sú všetky rovnaké a nie sú vôbec nijak označené.
Bežím do udiarne, pre neznalých miestnosť, kde sa zdržujú všetci sanitári, ktorí čakajú na telefonáty od sestričiek, alebo takí, ktorí počas celej noci hulia jednu za druhou počas nočnej služby alebo kde sedíme, pozeráme seriály, filmy.
“Ahoj, som Roland. Som tu nový a budem tu s vami pracovať”. Zisťujem, že som tu najmladší. Kolega na mňa nadšeným hlasom: “Ja mám ještě jednou tolik jako ty, 53 let. To bola prvá a posledná veta, ktorú mi v ten deň krásne zdelil.
Pýtam sa ďalšieho už mladšieho kolegu: ten 53 ročný kolega sa ma bojí alebo sa hanbí, prečo je taký tichý, ani s tebou vôbec nerozpráva? “No víš, on dělal 30 let na soudním s mrtvolama, co vypovída, že živí jsou pro neho ještě pořád cizí.” Aha! Vcelku je fajn len trošku krochká. Proste, chrápe aj za bdela. Dokáže behom 20 sekúnd zaspať a zobudí sa, keď mu spadne hlava do umývadla, hlava na mňa alebo rockový časopis na zem.
Celý deň chodím s jedným ďalším kolegom ako prívesný vozík a pozorujem ho, pýtam sa ho a pomáham mu. Tak teď si chyť pacienta a přelozime ho na CT. Japa ho chytáš? Ne tak ho chyť, tak ho chyť. Vezmi ho za tuten a tam ho polož. Ne, chytáš ho blbě. Říkam ti tuten, ne tenhlecten. Jaaaaaaj, okok. Som nevedel, že je taká dilema v chytaní pacienta.
Musíš se to naučit, když budeš sám. Prišiel ten deň. Odvezte pacientku na RTG pľúc na sedačke. Zlyhanie ľavej komory srdca a kvantum dalších chorôb. Tak jdeme pani. Všetky oči na mne, prejdeš cez plnú chodbu ľudí, až sa dostaneš na miesto činu. Pred tebou stojí väzenská stráž. Hovorím si, hneď v prvý deň, som ja vôbec v nemocnici? Pani má putá na rukách a ide na RTG. Sme na rade a ideme my. Všetko dopadlo super. Pani sme previezli na internu.
Ak by ste očakávali, že tie izby sú priestranné a veľké s dostatkom miesta, tak si zatlieskajte za naivitu. Tak malé chodbičky medzi posteľami. Už sme pri posteli aj s vozíkom. Stojím za vozíkom a nohu medzi vozík a posteľ proste nedám.
Držíte mě? Nie. Proč? Neviem. A teď? Áno. Můžu? Nie. Proč? Můžete. Raz, dva, tri a bingo, odlepili sme zadok o 1 cm zo sedačky. Zo zadu to nepôjde. Ak chceš ísť zpredu, tak jedine tarzanim skokom alebo sa vyzuješ a cez posteľ. Ale nečakaj veľa miesta. V kútiku duše som si hovoril, že tá obeznejsia pani s trojciferným číslom vynaloží aspoň trošku sily do toho. Presne tak, bol to pekný sen. No vidíte, a už sme na posteli. Akí ste šikovní.
Áno a aj pekne spotený. Až som sa unavil zo zdvíhania a už aj z písania..
Zatím a buďte dobrí, pokračujeme “pšíště” 😉
Komentáre
Zverejnenie komentára